logo


Home Sweet Home

som doma.
prileteli sme vcera v noci. nasi ma prisli vyzdvihnut na letisko. dali sme si frtana, porozpravali sme sa a oni isli o polnoci spat. zostala som sama. bolo mi smutno. mala som zovrete hrdlo, citila som uzkost a mala som chut plakat, ale nedokazala som. citila som sa tak strasne osamelo. neviem si sama poradit so svojim casom. prvykrat po mesiacoch mam pred sebou neohranicene casove obdobie, ktore je treba niecim vyplnit a ja neviem cim. chyba mi aj drew. chyba mi sloboda. chyba mi san francisco. strasne.
v noci som sa zobudila vo vlastnej posteli. pozerala som sa na okno na ktore som predtym pozeravala roky a nevedela som si ten pohlad s nicim spojit, netusila som, kde to som. citila som sa stratene, vykorenene, cudzo.

najviac mi vadi to ticho.
je tu tak ticho, ze pocujem svoj vlastny organizmus  ako mi zuni v usiach.
lutujem ze som si neponahravala sample zvukovej kulisy v sf.

auta, taxiky, elektricky, hasici, ludia kriciaci na ulici, z kazdeho  rohu ina hudba. v podnikoch bolo tak hlucno ze sa pomaly nedalo rozpravat. a ked nie, bolo pocut vsetky tie stroje, mletie kavy, buchanie panvicami, vytahy a klimy, konstatntne vysoka hladina hluku. drewove auto s muzickou vyhulenou na naximum. metro.

approaching outbound two car n n followed by two car j j in two minutes

a potom mi chybaju farby. to bolo to, co som si v sf vsimla ako prve, ze farby su tam uplne in ako tu. priezracne, vibrujuce, viac pinkish a zelena vobec nie je taka ako tu, ale tepejsia a menej vyrazna, a modra je malokedy taka syta.

dnes sa mi snival sen s farbami sf a ked som si na to spomenula, rozplakala som sa

> MAILY

next
vyhlad na alcatraz